V sobotu ráno, 16. mája, sa misia po spoločnej modlitbe vybrala na miesto zrodu benediktínskeho kláštora, ktoré sa nachádza približne 140 km juhovýchodne od Ríma. V roku 529 ho na pahorku neďaleko mestečka Cassino založil sv. Benedikt z Nursie.
Vymodlili sme si, aby nepršalo, a hoci nás od rána nevítali slnečné lúče, atmosféra bola fantastická a aj pohľad z montecassinského opátstva nám učaroval – chvíľami sa zdalo, akoby bol postavený uprostred nebeských oblakov.

Naše prvé kroky viedli do maličkej, ale útulnej kaplnky, kde sme mali sv. omšu. Pripomenuli sme si Ježišove slová, keď sa lúčil s učeníkmi (Jn 16, 23b-28). Nasledovala prehliadka katedrály, ktorej dominantou je organ a kupola s freskami. Stenu oproti hlavnému oltáru zdobí obrovská freska zobrazujúca sv. Benedikta so svojou sestrou obklopených mnohými biskupmi a pápežmi. Hrobka súrodencov sa najprv nachádzala v nižšej časti chrámu sv. Jána Krstiteľa, v oratóriu sv. Martina postavenom na mieste pôvodnej pohanskej akropoly zasvätenej sv. Apolónovi, kde ju zázračne nezničilo ani zemetrasenie v 14. storočí či bombardovanie počas Druhej svetovej vojny, ktoré zdevastovalo značnú časť opátstva. V súčasnosti je hrobka v krypte pod hlavným oltárom, obkolesená krásnymi maľbami a dekoráciami. V časti katedrálneho presbytéria sa nachádza mramorová hrobka Piera z rodu Mediciovcov, ktorú nechal vystavať pápež Klement VII. Múzeum ukrýva okrem množstva liturgických predmetov i niekoľko rukopisov a inkunábul (prvých výtlačkov kníh), nájdu sa tu aj vydania Alighieriho Božskej komédie či Ezopove Bájky. K známejším obrazom patrí Botticelli (Zrodenie) či Bosch.

Sochy súrodencov na nádvorí, ale aj živé holuby, ktoré tu možno vidieť, pripomínajú legendu o Scholastikinej smrti. Mníška žila v domčeku pod pahorkom, keďže kláštor bol vyhradený pre mužov. Stále sa však s bratom stretávala, trávili chvíle v duchovných rozhovoroch. Keď ho raz prosila, aby ostal dlhšie a rozjímal s ňou o radostiach neba, odmietol. Scholastika prosila Boha o pomoc, a ten zoslal dážď, takže Benedikt musel ostať. Údajne sa zdržal ešte tri dni a keď napokon odišiel, uvidel vznášať sa z domu k nebu Scholastikinu dušu v podobe bielej holubice.

Po neskorom, no výdatnom obede sme sa „dokotúľali“ do mestečka Gaeta na pobreží Tyrrhénskeho mora. Mys hory Montagna Spaccata tvoria tri priechodné trhliny. Svätyňu Najsvätejšej Trojice z XI. storočia preslávili mnohí panovníci, biskupi i svätí, ktorí sa do nej chodili modliť, napr. sv. Ignác z Loyoly, pápež Pius IX. či sv. Filip Neri, patrón Ríma a detí. Podľa legendy sv. Filip býval uprostred hory, kde sa dodnes nachádza kameň označovaný ako jeho lôžko, neďaleko ktorého je i malá kaplnka. Na stenách trhliny vidieť čiastočne reštaurované majolikové reliéfy jednotlivých zastavení Krížovej cesty (Via Crucis) z roku 1849. V rámci výletu sme sa zastavili aj v Turkovej jaskyni (Grotta di Turco), ktorá sa spája so starobylou kresťanskou tradíciou z čias Kristovej smrti, ale aj s rôznymi ľudovými poverami. K nim patrí tá o odtlačku Turkovej ruky na pravej stene úzkeho priechodu – Turek neveril v „kresťanský“ pôvod rozostúpenia sa hory a keď sa steny dotkol, tá akoby mu pod rukami zmäkla – odvtedy v nej vidieť odtlačok jeho prstov – a on, ako neveriaci Tomáš, uveril.

Pohľadom na smaragdovozelené more a zamyslením, snáď s úsmevom nad poslednými lúčmi slnka, sme ukončili náš sobotný výlet vďační za príjemné počasie, zážitky, spoločnosť i nové zaujímavé poznatky a vybrali sme sa späť do Ríma.

Monika Šavelová